reklama

Korková zátka

A predstavenie môže začať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Odložil si zafajčené, prachom pokryté sako, ktorého farbu určovala len zanedbanosť, špina a fľaky od krvi, kto vie koho. Posadil sa a pod jeho ťažkou váhou to v starej drevenej stoličke zapraskalo. Očami hľadel cez husté obočie, ktoré mu zakrývalo viečka, na okolitých prísediacich, či ich náhodou vŕzganie neprimälo vzbudiť čo i len náznak podozrenia. V tom prípade by ich totiž počastoval nahnevaným pohľadom a mrmlaním popod husté fúziská. Tie mu siahali až po prsia. Bradu nemal, pravidelne si ju holil, aj keď voči pichľavému strnisku nemal šancu. Jeho mrmlaniu nik nerozumel, vlastne ani on sám, ale obávali sa ho, nikto netušil prečo. Jednoducho vyvolalo všeobecnú nervozitu, akoby mrmlaním na každého strieľal z ťažkého kalibru. S tlmičom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sa to konečne v miestnosti upokojilo a muži prestali so šramotom, vŕzganím, huhlaním a pokašliavaním a keď cigaretový dym padal a všetko pokryl ako snehová prikrývka v zime, predstavenie mohlo začať.

Rozdali sa karty. Ticho padali na stôl, ich šuchnutie o stôl predstavovalo pre mužov túžobný vzdych ženy. Dravo ich zbierali do rúk a usporadúvali jednu za druhou za štvrtou. Jeho obočie sa na okamih zodvihlo a zakrylo spodnú časť čela, ako si zvedavo prezeral náhodný úlovok. Stvrdnutými prstami pohládzal rožky kariet. Čísla, farby, postavy. Mal chuť si zatancovať.

Vtedy sa za ním roztvorila opona ako stehná robustnej ženy a z jej útrob vystúpila drobná postava ustrašeného mužíka nacpaného do pritesných príliš slušných šiat, snáď sa nad ním aj týčil zdvihnutý ukazovák vyčítavej matky. A ako otvoril ústa, obraz matky pohoršenej nad synovým správaním zmizol, strácal sa v ohanbí ženskej opony a drobný mužík zvierajúci mikrofón sa opojne usmial a uvoľnil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zľava prešiel pódiom vychrtnutý starec s vlasmi upravenými do dlhého vrkoča s frakom, ktorý na ňom visel ako na kostre. Dramaticky, ale strnulo s výrazom opovrhnutia a povýšenosti nad všetkým povrchným, čo sa dialo v miestnosti, sa posadil za klavír a do výšky zdvihol svoje chudé ručiská. Obaja muži ustrnuli. Ustrnul aj cigaretový dym, aj karty, aj vŕzganie, presne v tom istom momente sa zastavil pulz v miestnosti.

„PUK“ a korková zátka vyletela z fľaše mladého gavaliera. Skláňal sa nad výstrihom staršej ženy s kyprými tvarmi, hľadel do toho výstrihu, potom doň strčil ruku až po lakeť, chvíľu hľadal až napokon vytiahol zlatý zub. Pre tento zub raz zošalel jeden mladý muž. Našli ho kikiríkať na streche matkinho domu, v rukách držal kus plastelíny a v ňom mal zastoknutý tento zub.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vykasal si gavalier aj rukáv druhej ruky a vysmiatej spoločnosti preukázal ďalšiu službu, strčil ju žene do výstrihu druhýkrát a vytiahol malú viazanú bibliu. Schytil ju fajnovo do dvoch prstov, ako keby to bol drahokam a členom bujarej spoločnosti strkal knihu pod nos, aby si dobre prečítali jej názov, totiž BIBLIA. Keď už si všetci vôkol stola niekoľkokrát prečítali názov útlej knižky, gavalier zdvihol ruky s bibliou do výšky a ustrnul, ustrnula aj rozšantená spoločnosť, aj žena sporo odetá, ustrnuli aj jej kypré tvary.

Napokon, aby obraz bol úplný, za oknom sledoval celú scenériu vnútri miestnosti chlap. Krátil si čas, ktorý tu trávil pri šťaní. V oboch rukách mu spočíval zošúverený penis a z neho tryskala žltkastá, jemne páchnuca telesná tekutina.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nechápal to, ale šťal tu bez prestávky už najmenej dvadsať minút. Premýšľal, či sa mu náhodou telo nezbláznilo a nerozhodlo sa vypustiť ako bazén. Všetky tekutiny z tela cez penis v tomto momente von. A keď z neho vytečie aj posledná kvapka života, čo potom? Smrť?

Premýšľal, čo spraviť. Či tu vytrvať a čakať, kedy sa telu uráči prestať šťať, alebo? Vtedy niečo zaujalo chlapovu ušťanú pozornosť a ustrnul aj chlap s prižmúrenými očami sústreďujúcimi všetky svoje sily na jediný bod v miestnosti, ustrnula jeho ruka pri očiach, jeho ruka s penisom, ustrnula aj tryskajúca moč.

Celý obraz síce bol ustrnutý, dokonca ani tikot hodín nebol počuť, ale ich ručička sa aj tak hýbala ďalej. Konečne mala odbiť rozprávková polnoc. Bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam, bim-bam a finálne posledné bim-bam.

Kostnaté prsty vychudnutého starca padli na klavír, trhanými pohybmi udával takt melódie, hlavu držal vzpriamene, možno kvôli neohybnému krku a celé jeho telo sa hýbalo v jednom kŕči.

„Celestína, soprán sa ti krčí na saténovom baldachýne, trpí, žalostne zradu odhaľuje, v horúčke prikyvuje smrti! Na prsteník prsteň naťahuje, biely závoj na viečka jej padá, nádej prachom sadá, kto natiahne si šperky na labutiu šiju, kto pohladí jej cudné vnady, Celestína hnije!“ piskľavo spieval mužíček na pódiu, dojato sa držal za srdce, slzy mu tiekli po tvári a rozotierali maskaru, biely púder, modré šminky, červený rúž mu zmýval sopel.

A v prednom rade rovnako dojato zmývali rovnakú maskaru slzy navlas rovnakého mužíka. Dvojča si prišlo vypočuť falošný spev svojho isto talentovaného brata. Sedel v napätí a naklonený dopredu, aby mu neušlo ani jediné slovko, ani jediný vzdych svojho rovnako zakrpateného brata.

Gavalier zrazu rezignovaným gestom, privrúc viečka a našpúliac ústa roztvoril domnelú bibliu a odhalil jej pravdu, jej vnútro, jej obsah. Krúžil knihou nad hlavami a popred tváre udivených hostí. Biblia ukrývala necudné obrázky nahých ľudí, žien, mužov, dokonca zvierat v milostných pózach a milostnom opojení. Knihu položil na stôl roztvorenú tak vulgárne ako nohy na papieri zobrazenej ženy, nad ktorou sa skláňal muž a koza. Pomaly, veľmi pomaly listoval gavalier v knihe s našpúlenými ústami a každé zhíknutie, každý vzdych sprevádzal krčiacim obočím. Zvlnil ho – pokrčil – vyrovnal – napol. A popod špicatý nos sa uškŕňal a špúlil. Potom sa všetci prísediaci o knihu bibliu začali trhať, slintali, dychčali, vykrikovali na seba oplzlé výrazy a rehotali sa so široko otvorenými ústami s protézami.

Ruch a krik pri vedľajšom stole nevyrušil fúzatého a jeho obočie sa opäť zosunulo na viečka. Mal nádherné karty. Ich farby žiarili ako hviezdy na nebi, usmievali sa a pískali naňho, zazdalo sa mu, že panna na jednej naňho zvodne žmurkla a oblizla si pery. Možno mykla plecom v snahe zlákať ho do svojej karty, mohol odolať?

„Ááááááááá,“ skríkol ubolene a karty mu zrazu vyleteli z rúk, ako keby ho popálili. Lenže nepadli na stôl ani na zem, nech si ich znovu pozbiera a triumf oslávi bankom a pálenkou. Karty mu lietali v kruhu nad hlavou, ale bez špagátikov, bez bábkara, výsmešne krúžili tvárou k jeho tvári a nevinná panna sa zrazu stala škaredou zlostnou čarodejnicou. Jej nenávistný rehot vyľakal ďalších kartárov, niektorí vyskočili na rovné nohy, niektorí sa prevrátili na stoličkách. Fúzatý naťahoval ruky za kartami v snahe zachytiť aspoň jednu z nich, zastaviť to strašidelné krúženie, karty však najskôr unikali, potom začali kruto do rúk fúzatého hrýzť.

Prúd moči pokračoval vo svojej ceste dostať sa z mužovho penisu von a ten zaostril pohľad v nemom úžase z poznania a náhlej nádeje na vlastnú záchranu. S penisom v jednej ruke a nedofajčenou cigarou v druhej vtrhol do preplnenej miestnosti a vrhol sa za korkovou zátkou, ktorá len pred chvíľou vyletela z fľaše mladého gavaliera do vzduchu, tam v istom momente ustrnula ako všetko navôkol a teraz sa kdesi v mase tiel stratila. Len oko štiaceho muža ju stále videlo.

Korková zátka putovala od jednej nohy k druhej, od jedného stola k druhému, od človeka k človeku a takto za ňou bežal aj štiaci muž, ktorého moč teraz striekala všade, na všetkých a na všetko, vystreklo aj na spievajúceho mužíka na pódiu, na jeho dvojníka dojato plačúceho a kľačiaceho pri pódiu, vystreklo aj na klavír a na starca, moč padala aj na gavaliera a jeho bujarú spoločnosť zadychčanú od obrázkov biblie, rozmočilo aj bibliu aj kyprú dámu, rozmočilo aj lietajúce karty, zamočili sa aj fúzy fúzatého, všetci sa šmýkali po zamočenej dlážke, moči pribúdalo, pribúda, všetci stoja v moči, moč im siaha po členky, keď tu zrazu vzduchom preletí telo močiaceho muža s natiahnutou rukou, schytí letiacu korkovú zátku a penis šťastne a urýchlene zaštupľuje.

Všetci sa šťastní a zachránení rozchádzajú domov. Všetci si podávajú ruku, každý každému, srdečne stískajú a objímajú sa. S úsmevom a uvoľnení. Lúčia sa a spomínajú, ako šťastne prežili. „Príďte aj nabudúce!“ „Samozrejme, samozrejme!“ O chvíľu má svitať.

Andrea Hanúsková

Andrea Hanúsková

Bloger 
  • Počet článkov:  55
  •  | 
  • Páči sa:  0x

nadšená študentka animovanej tvorby, písanie je pre mňa ako soľ... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu