Navždy sa vymaniť z jeho moci, to bolo moje posledné želanie. Ešte predvčerom som si pozapisovala všetok svoj majetok a dnes ho postupne jeden po druhom pálim. Dym vysoko stúpa, plamene sa túžobne rozpínajú do šírky, až napokon sa im podarí dosiahnuť môj dom. Takto prídem aj o to, čo neobsahoval môj útly zápisník.
Stála som obďaleč a dívala sa na zbytočnú, ale usilovnú snahu požiarnikov dostať požiar pod kontrolu. Zdvihla som nie veľmi ťažký vak s pár potrebnými vecami, zavesila si ho na chrbát a otrčila domu chrbát. Nikdy mi nebolo tak ľahko. Čakala ma dlhočizná cesta plná neočakávaných dobrodružstiev.
Prv, ako som na ňu vykročila, zastavilo nejaké auto, vystúpil z neho cudzí chlap. Zastal mi cestu a prehovoril. Nepočula som ho, tak som ho požiadala, nech zopakuje, čo povedal. Zopakoval. Opäť som ho nepočula. Pristúpil ku mne, vzal mi z pliec môj skromný vak, potom nastúpil do vozidla a odišiel. Tak som bola o niečo ľahšia.
Nevedela som, že som mala vlastne šťastie. Tým, že som ho nepočula, som si zachránila holý život. Lenže nešťastie nenechalo na seba dlho čakať. Neprešla som ani pár metrov a blesk udrel do jediného stromu, ktorý stál popri ceste. Odlomila sa haluz a padla na mňa. Zomrela som na mieste.
Ešte v ten deň sa objavil v miestnych novinách článok o nešťastnej náhode, keď do stromu, široko ďaleko jediného vrazil z čista-jasna a z oblohy modrej ako nevädza blesk, udrel do stromu a ťažká haluz padla na práve prechádzajúcu turistku, ktorej totožnosť je doteraz neznáma. Údajne to však bolo dievča vo veku od 20 do 25 rokov a nemalo pri sebe nielenže ani preukaz totožnosti, ale ani žiadnu batožinu, ktorá by vysvetľovala úmysel či dôvod, prečo sa toto dievča nachádzalo práve na tejto ceste práve v tomto smere a v tejto chvíli.
No a vlastne takto skončilo moje celé putovanie. Lenže ja som to ešte bohužiaľ nevedela. Kráčala som ďalej. Až potom som si uvedomila, prečo je na ceste, po ktorej kráčam, odrazu tak rušno. A že nie som nesmrteľná, keď cezo mňa prešlo niekoľko áut a ja som naďalej stála na tom istom mieste úplne nezranená.
Tak napokon som predsa len mŕtva. A žiadny zázrak sa nekoná? Neotvorí sa mi ani brána do nebies, ani do pekiel? Ostávam stáť na tejto ceste a nikto ku mne ani neprehovorí? Možno mi len dávajú čas si zvyknúť na svoj nový stav... Neviem. Tak som pokrčila ramená a spokojná, že teraz ma nebudú aspoň moje potreby otravovať a že som slobodná ako vták a vlastne aj ako vták môžem skákať z výšok bez toho, aby som sa zabila, som kráčala proste v ceste ďalej rozhodnutá, že nech sa stane čokoľvek, proste si nenechám skaziť nastúpenú cestu. A aj keď už nebude taká dokonalá, akú mi len život môže pripraviť, bude aspoň moja a podľa mojich terajších možností a môjho stavu.
