Prosím, utíšte sa! Nie ja si zaslúžim váš búrlivý potlesk, ale tí, ktorí sa zúčastnili nášho stretnutia a predstavili svoje plány, ako rozšíriť našu intelektuálnu obec nadšencov pre vedu a film, nadšencov pre literatúru a jazyky, priaznivcov každého druhu umenia, milovníkov kvetnatého slovníka poézie. Povstaňte, prosím! A vzdajme minútou ticha úctu ľudskej inteligencii, rozvoju a zušľachťovaniu.
...
Po minúte ticha tu privítajme nášho posledného cteného návštevníka, pána magistra doktora profesora Andreja Hlavičku, ktorý prednesie posledný z dnešných, pre uši lahodných príhovorov!
Magister doktor profesor Andrej Hlavička si napravil okuliare, uhladil pár vlasov na plešatej hlave, utrel si pot spoza uší a napravil starú, ale dnes výnimočne vypratú a voňavú vestičku, ktorá mu pomaly, ale iste začala páchnuť stresom a potom. Rečniť pred takým veľkým publikom, nebol si istý, či sa mu to niekedy predtým už prihodilo. Vystúpil na stupienok slávy, úklonom hlavy pozdravil tých, o ktorých si myslel, že by ich mal alebo mohol poznať (do diaľky nevidel a počas iných rečí bol príliš zabraný prípravou tej vlastnej, než aby kolegom venoval pozornosť) a samozrejme si patrične odkašľal, aby dal každému na známosť, že jeho reč sa úderom dvanástej hodiny nebezpečne priblížila. Bola to posledná reč, a tak si vyžadovala patričnú prípravu. To znamená: nie príliš dlhá, nie príliš únavná, odľahčená, skôr niečo, čo sa malo zakladať na zážitku, na prežitku, na pocitoch, niečo, čo bude zlatým klincom, aj keď možno nie najdôležitejším.
Všetci čakali. Na chvíľu zabudol, že stojí pred svojím publikom už pár minút bez slova, zamyslený. Ale nezazlievajme mu to, magister doktor profesor Andrej Hlavička mal predsa už svoje roky.
Ach áno!
Dovoľte mi zakončiť tento slávnostný deň plný nadšenia a uznania svojou rečou. Vybral som si pre ňu veľmi výstižný názov. Volá sa: BANÁN.
Uvedomujem si, že banán je len jedným z mnohých a tisícich druhov ovocia a každý z nich by si podľa mňa zaslúžil svojich pár slov. Keďže sa však nachádzame už na sklonku dňa, vybral som práve tento druh. Práve s ním sa totiž spája jeden môj zážitok.
Pán magister doktor profesor Andrej Hlavička si dramaticky pošúchal prstami jednej ruky svoju dlhú bradu. Trochu sa mu podvihli kútiky úst, taký bol na seba pyšný, ako dobre túto rečnícku prestávku zvláda.
Pre mnohých z vás sa možno nezdá ničím výnimočný. Možno nie je, pretože sa s ním stretávate každý deň a na jeho chuť ste si zvykli, keďže ho môžete ochutnať každý deň. Máte ho pred očami každý deň, jeho sladkastú vôňu, ktorá vám možno pripomína časy, keď ste boli malý a vaša matka vás kŕmila banánom, lyžičkou drvila toto sladkasté ovocie a vy ste ho nevedome žužlali v ústach bez zubov, chutil vám, ani o tom neviete.
Ale predstavte si, že by zrazu toto ovocie vymizlo z radov obchodov, nemali by ste ho zrazu pred očami, nemohli by ste si k nemu pričuchnúť, ochutnať z jeho sladkosti. To sa mi raz stalo na návšteve v krajine XYZ. Šesť mesiacov som blúdil touto krajinou a zvykal si na jej každodenný život. Šesť mesiacov som tam žil ako vydedenec, aj keď krajina si to poriadne neuvedomovala, bol som predsa len jeden z mnohých. A zrazu... som po týchto mesiacoch bez toho, aby mi banán chýbal, všimol toto ovocie v jednom z výkladov. Vstúpil som dnu a položil ho do košíka. V nádhernom očakávaní. A keď som vyšiel z obchodu, vybral banán z tašky, prvýkrát po tak dlhom čase, čo boli moje chuťové bunky na banán zvyknuté a zrazu tak dlho boli bez neho, teraz mali možnosť si tú chuť pripomenúť. Po ceste domov som sa musel na chvíľu zastaviť, pretože som nedokázal vykonávať viac činností naraz od blaženosti a šťastia, aké som pocítil, keď som si banán vložil do úst a dotkli sa ho naraz moje zuby, jazyk, chuťové bunky, sliny, pery. Z očí mi vystrekli slzy. Nádherný zážitok. Neopísateľný.
Cenu a hodnotu banána ako aj iných druhov ovocia, ako aj iných pôžitkov nášho života si najviac uvedomujeme, až keď nám v živote začnú chýbať, pretože ich máme nedostatok. Pretože sa zrazu z neho vytrácajú.
Tento jednoduchý príbeh, tento vypovedaný zážitok, táto neopakovateľná chvíľa dáva na známosť, že si treba ceniť veci, ktoré sa v našom živote nezdajú byť raritné, ale skôr obyčajné, známe a nezaslúžia si nášho povšimnutia. Naopak. Vždy je šanca, možno väčšia-menšia, že sa raritnými stanú. Že ich raz stratíme. Že ich nebudeme mať taký dostatok, na aký sme zvyknutí a pre tento ľudský zvyk si ich veľmi nevšímame. Existujú v našom živote bez nášho vedomia do tej doby, kým nevymiznú.
Preto by som vás rád poprosil, aby ste povstali znovu a poslednýkrát a minútou ticha takisto vzdali úctu BANÁNU ako symbolu týchto vecí, ako symbolu jedného z chutných a lahodných druhov ovocia, aké kedy na našej planéte existovali a my sme mali možnosť ochutnať.
Vyhlasujem teda minútu ticha za BANÁN.
Magister doktor profesor Andrej Hlavička sa v blaženosti a dojatí nad vlastnou chválostnou (a hlavne vydarenou) rečou vystrel, v hrdosti a pokore sklonil hlavu, čím dal pokyn k začiatku minúty ticha.
Hlavný rečník dnešného večera však k Hlavičkovi pristúpil a pošepkal: Pán magister doktor profesor! Pravdepodobne ste si zmýlili stretnutie.
Akože? Zamračil sa magister doktor profesor Andrej Hlavička. Toto nie je stretnutie Internacionálneho zväzu ovocinárov?
Nie, povedal hlavný rečník, posmešne kriviac ústa a ospravedlňujúco sa usmial. Mrzí ma to, ale nie je.
Zmätený Andrej Hlavička sčervenel a zahanbene odchádzal. Všade sa ozývalo posmešné mrmlanie a smiech. Andrej Hlavička odchádzal. Rýchlo si pobral veci a vyšiel z miestnosti.
Publikum i rečníci krútili hlavami a smiali sa bizarnej udalosti, ktorá sa na ich ctihodnom stretnutí odohrala. Aké absurdné, aké absurdné...
